Výsevy, výsevy a ešte výsevy…

Keď mi pred rokmi náš (dnes už žiaľ nebohý) predseda Oldo Novák „pridelil“ úlohu napísať na pôvodnú internetovú stránku nášho klubu čosi o výsevoch kaktusov a iných sukulentov tzv. „pod žiarivky“, dlho som špekuloval, čo tam mám vlastne napísať. Špekuloval som možno rok, možno aj viac… (asi som trocha spomalený) Napokon opäť prišiel január, obdobie, v ktorom pravidelne vysievam… Tak som zasa vysial… A čuduj sa svete, dokopal som sa aj do písania týchto riadkov…

     Takže čo vlastne napísať o výsevoch, keď už všelikde bolo o tejto téme všetko napísané? Knihy, časopisy, internet… Všade kopec článkov o výsevoch kaktusov, mesembov, pachypódií, euforbií a podobnej čeliadky či už do bežnej kaktusovej zeminy, či do sterilných substrátov rôznymi pieskami a štrkmi počínajúc, perlitom a podobnými opekancami končiac. Články o voľných výsevoch ale aj o fleischerovej metóde uzatvorených mikrosvetov semienok a semenáčikov v rôznych zaváraninových fľašiach či fľaštičkách a iných nádobkách, v súčasnosti módnych plastových.

     Ibaže keď som lepšie podumal, zistil som, že všetko ešte napísané nebolo. Doposiaľ nebolo napísané, ako to robím ja! A keďže sme všetci viac či menej odlišní (ja som napríklad aj krásny, aj múdry, aj mečom sa viem oháňať), tak aj rovnaké veci robíme trošičku a či viac odlišným spôsobom…

     Ale dosť bolo rečí, poďme už radšej vysievať…

     Pravidelné januárové výsevy začínam už vlastne začiatkom jari predchádzajúceho roka. V tomto období už začínam plánovať, čo vlastne v zime vysejem a od toho sa odvíja moje opeľovacie harašenie s mojimi rastlinkami. Ak sa to podarí podľa môjho priania (a macochinho prikázania), tak mám semienka. Veľa, veľmi veľa semienok. Ak nie… Ale to sa často nestáva. Samozrejme, každý rok si čo-to vyberiem a objednám aj z ponúk rôznych katalógov semienok od iných majstrov – pestovateľov. Čosi aj dostanem či vyšmelím od priateľov z klubu…

     Takže opelené, vyzbierané a kúpené či darované máme… Čo ďalej? Očistiť! Najlepšie hneď  po zbere! Tam, kde sú plody suché, pukavé, tam je to jasné. S takýmito semienkami veľa práce nie je, niekde je potrebné odstrániť páperové „letky“, ktoré pomáhajú rastlinke pomocou vetra šíriť svoje potomstvo do širokého okolia. Takéto semienka majú napríklad pachypódiá, adéniá či smradivky. Iná vec je čistiť mikroskopické semienka echevérií a všetkých tých krasulovitých tučniakov. V tom prípade používam najjemnejšie čajové sitko – semienka cez neho určite prepadnú a väčšina suchých úlomkov plodu a vysušeného kvetu ostane v sitku.

     Veľké množstvo rastlín však ukrýva svoje semienka v dužinatých plodoch – bobuliach. Tam je potrebné zo semienok odstrániť zvyšky sladkej dužiny – tie by sa skôr či neskôr stali semenišťom kadejakých plesní a podobných neželaných nepríjemností. V prvom rade vždy už po zbere semienka mechanicky očistím od zvyškov plodu. Ako? Všetko závisí od toho, aké sú to semienka. Semená astrofýt, fraileí a im podobné kontrolujem a čistím jedno po druhom opatrne pomocou pinzetky, sú totiž veľmi krehké a ľahko sa môžu poškodiť. To zaberie „trocha“ času. Tie pevnejšie, napríklad semená gymnokalýcií, mammillárií a im podobné čistím trošku „tvrdšou“ metódou. Po vybratí semien z plodu ich jednoducho zabalím do papierovej servítky a chvíľu ich jemne hnetiem medzi prstami. Po tom ich ešte vysypem na hárok kancelárskeho papiera a jemne ich trením o papier ešte dočistím. Napokon semienka na chvíľu namočím do svetloružového roztoku hypermangánu (majú ho v každej lekárni), riadne premiešam a po vybratí ich osuším na ďalšom kancelárskom papieri, kde odstránim aj posledné zvyšky neželaného „bordelu“. Po vysušení vysypem semienka do plastových túb (od multivitamínov) a pridám na špičku pinzety Orthocid – výborný prípravok na suché morenie semien. Zatrasiem. Semienka sú pripravené na výsev. Snáď si poviete, že babračka? Áno, babračka, a poriadna. Ale ľudia – mňa to predsa baví!

     Obdobne postupujem aj so semienkami kúpenými či darovanými, ak zistím, že ešte neboli dôkladne očistené. Potom šup do plastovej liekovky, pridať Orthocid, pretrepať a čakať do nasledujúceho januára.

     Koncom jesene sa pomaly začínam zaujímať o substrát, do ktorého budem vysievať. Pred mnohými rokmi (Bože, už vlastne desaťročiami) pri mojom prvom výseve som na základe naštudovanej literatúry, ktorú som v tej dobe vedel zohnať, namiešal dobre vyzretú záhradnú zeminu s bukovou hrabankou, s jemným štrkom zrnitosti cca 1-2,5 mm a s trochou antuky a celé som to zo dve hodiny piekol (sterilizoval) v plynovej trúbe v kuchyni rodičovského bytu (vtedy som mal nejakých šestnásť rokov) – moja mamka ma po príchode z práce temer zahlušila – sa jej teraz vôbec nečudujem. Do tejto zmesi som potom svoje prvé, ťažko získané semienka (z Dvora Králové – to si presne pamätám) vysial do troch zaváraninových fliaš tzv. fleischerovou metódou. Všetko, čo vyklíčilo, temer okamžite odišlo do večných lovísk a ja som sa vtedy cítil ako Alexander Fleming pri výskume plesní – nové antibiotikum som žiaľ neobjavil. To bol na dlhú dobu môj prvý a zároveň aj posledný pokus s výsevom semien kaktusov. Až po nejakých desiatich rokoch od predchádzajúceho neúspechu – to som už bol trocha „skúsenejší“ kaktusár (teda aspoň som si to vtedy myslel), som vysial niekoľko druhov vtedy u mňa rastúcich tých najobyčajnejších mammillárií a echinopsisov, ale už iba do čistého piesku (tuším to bol klasický šaštín – hodne jemná zrnitosť). A čuduj sa svete, všetky tie malé čudá po vyklíčení veselo rástli a aj po niekoľkých mesiacoch sa mali k svetu… Väčšina z nich sa zdarne dožila dospelosti a niektoré doposiaľ zdobia záhradky či parapety okien mojich priateľov a príbuzných. Od tej doby vysievam len do sterilného substrátu bez použitia kadejakých organických „zemín“.

     Niekoľko rokov som používal perlit, lenže ten je pre mňa príliš ľahký, zle sa mi s ním pracuje – ono to lieta kade-tade, v suchom stave to strašne práši, občas to aj vdýchnete, je toho plná výlevka vo vani po upratovaní, prosto taký nepríjemný „sajrajt“, tak som sa naň napokon vybodol.

     V posledných rokoch som sa preorientoval na rôzne štrky a piesky, od čisto kremičitých až po kadejaké zmesi pomiešané aj s lignocelom. Tie sa mi zatiaľ najviac osvedčili.

     Párkrát som si pripravil takéto čosi:

                                            cca 3 diely šaštínsky piesok (zrnitosť 0-2,5 mm, prevažuje jemnejšia frakcia)

                                            cca 2 diely vápenatý štrk (zrnitosť 0-4 mm, odhadom s prevahou 1-2 mm frakcie)

                                            cca 1 diel kopaný riečny štrk (netuším pôvodom odkiaľ, zrnitosť 1-3 mm)

                                            cca 1 diel lignocel

     Dobre premiešanú zmes som nijako neupravoval (nesterilizoval) a priamo do nej som vysieval všetky semienka bez ohľadu na ich druh, rod, čeľaď, pôvod, zemepisnú šírku, dĺžku, výšku, hrúbku…

     V súčasnosti však najmä z dôvodu pohodlnosti (nebudem predsa tvrdiť, že z lenivosti, lenivý samozrejme nie som, že?), používam obyčajný kopaný riečny štrk v zrnitosti 0-4 mm.

     Takže substrát by sme už mali, čo ďalej? Je úplne jasné, že musíme pošpekulovať, do čohože to budeme vysievať. Táto časť mojej eseje sa teda bude zaoberať nádobami na výsev. Aké nádoby teda použiť? Sklenené zaváračky podľa doporučení pána Fleischera? Drevené či plechové misky podľa odporúčaní ešte staršej literatúry? Moderné plastové kvetináčiky? Či plastové nádobky rôznych tvarov a veľkostí od čohokoľvek? Ako sa komu páči, samozrejme! Podľa mňa však plasty vyhrávajú na celej čiare. Ľahké, nerozbitné (teda odtiaľ potiaľ – ak sa chce, všetko sa dá rozbiť, moje dcéry mi to v detstve dokazovali temer každodenne) – sú ľahko dostupné, vo veľkostiach a tvaroch od výmyslu sveta, farba – aká sa komu páči…

     Ja na výsevy obvykle používam akékoľvek plastové nádobky od rôznych potravín, ktoré v dnešnej dobe kupuje snáď každá rodina. Či už sú to kelímky od tvarohu, rôznych mrazených tort či tie od margarínov alebo veľmi lacné plastové potravinárske vaničky (dajú sa kúpiť aj priamo od výrobcov) – podstatné pre mňa je, aby boli cca 4-7 cm vysoké – korienky v nich budú mať kde rásť! Po dôkladnom umytí sú použiteľné všetky. Zo zásady používam tie štvorhranné – pokryjú podstatne väčšiu plochu podmisky ako tie okrúhle, viac semien teda  môžem vysiať na rovnakej ploche kutivátora. Do dna nádobky urobím na tento účel do špica zabrúseným starým skrutkovačom nahriatym v plameni sporáka niekoľko otvorov (radšej viac, ako menej) s priemerom cca 4 mm. Dá sa na to použiť aj spájkovačka. Keďže cez takto veľké otvory by sa mi substrát sypal von z nádobky, celé jej dno prekryjem kúskom papierovej servítky, prípadne toaletného papiera – tie nebránia prístupu vody do substrátu pri zavlažovaní podmokom a až do pikýrovania udržia substrát v nádobke. Substrátom naplnené nádobky (plním ich temer až povrch – cca 1 cm pod vrch kelímka) poukladám do podmisky. V mojom prípade sú to čierne plastové vaničky s rozmermi 40 x 60 cm, mnohí bežne na tento účel používajú staré plastové šuplíky (zásuvky) zo starej kuchynskej linky (aj ja som ich dlhú dobu používal). Do nich nalejem vodu s rozpusteným minerálnym hnojivom – používam Kristalon štart vo veľmi slabej koncentrácii tiež s primiešaným s protiplesňovým prípravkom – obvykle používam Previcur, dobrý je aj Dithane DG. Ak je to potrebné –  hlavne pri riedkom (resp. slabo vyklíčenom) výseve, pridávam aj AlguMin na zabránenie skorého výskytu rias – bežne ho dostať v akvaristikách. Vodu na zálievku používam takú, čo mi doma tečie z vodovodu – momentálne studňovú. Používam ju radšej teplú, takú, v akej ešte ako-tak dokážem udržať ruku – teda najteplejšiu aká u nás tečie (cca 55-60 stupňov Celzia).

     Ak vysievam viac druhov semienok do jednej nádobky, tú samozrejme rozdelím na jednotlivé políčka o veľkosti potrebnej na výsev daného množstva semien toho-ktorého druhu. Malé semienka vysievam hustejšie, semienka takých astrofít, pachypódií, či napr. euphorbia obesa oveľa redšie. Kdesi som čítal, za nič na svete si ale nespomeniem kde (autor isto odpustí), že na plochu veľkosti jednej zápalkovej škatuľky sa v priemere dá vysiať cca 50 stredne veľkých semien kaktusov, resp. iných sukulentov. Skúsenosť mi hovorí, že je to skutočne tak, ešte raz však pripomeniem, že sa vždy treba riadiť aj veľkosťou semien a rýchlosťou rastu semenáčikov daných druhov rastlín, aby sa nám nestalo to, že semenáče na jednom políčku už nemajú dostatok priestoru, zbytočne sa tlačia jeden na druhý a doslova so slzami v očiach prosia o prepikýrovanie (presadenie), kým semenáče iného druhu na vedľajšom políčku by na svojom mieste pohodlne rástli ešte niekoľko mesiacov či dokonca rokov. No a potom babo raď! Pikýrovať? Nepikýrovať? Toť dilema!

     Deň – dva pred výsevom – to som už poriadne nabudený, si na papier (resp. do počítača – papier si potom vytlačím) pripravím plánik, kde čo budem vysievať, ktorý druh bude susediť s ktorým a tak podobne, a tiež, aby som vedel do budúcna, čo som kde vysial, najmä pre prípad, že sa z menoviek označených kódom vysiateho druhu nezmazateľná fixka predsa len zmaže (týmto súčasne úctivo pozdravujem výrobcov nezmazateľných fixiek – bodlo by na nezmazateľnosti ešte popracovať). Veľmi dôležité je potom tento plánik nestratiť, samozrejme! Ak si myslíte, že to nie je dobrý spôsob označenia výsevov, robte to tak, ako to vyhovuje vám – určite vám brániť nebudem.

     Teraz však prejdime k samotnému aktu výsevu.

     Nádobky máme naplnené výsevným substrátom, ten nie je na trest smrti slonom udupaný, je len jemne utlačený s povrchom pekne urovnaným, jednotlivé políčka viditeľne od seba oddelené (ja na oddeľovanie používam na potrebnú veľkosť nastrihané pliešky zo starých okenných žalúzií – sú dobré aj na menovky), všetky nádobky sú postavené v potrebnom množstve podmisiek a riadne podmokom zaliate, až sa povrch substrátu pekne leskne a priam si tie semienka sám pýta. Semienka opatrne sypem priamo z jednotlivých liekoviek, v ktorých som ich až doposiaľ uskladňoval doma v pivnici pri teplote, aká je bežne v pivnici. Sa ospravedlňujem, nikdy som tam teplotu nemeral, ja diletant.

     Semienka sa snažím vysievať tak pravidelne, ako sa len dá, ak sa mi podarí vysypať na jedno miesto viac semien, nevadí, pinzeta pomôže. Keď je posledné políčko osiate, celý výsev premiestnim do kultivátora pod ledky (predtým som používal bežné žiarivky). Výsevy zakryjem priehľadnými doskami z plastu, aby som zabezpečil potrebnú vlhkosť vzduchu a zároveň výsevy chránil pred prachom a rôznymi nežiaducimi mikro a makroorganizmami. Svetlo zapínam až na druhý, resp. tretí deň po dni výsevu, v tej dobe už začínajú niektoré „skoré“ druhy klíčiť – v mojom prípade hlavne frilejky, astrofitá, notokaktusy, euforbie…

     Kultivátor som si postavil sám (aj keď som elektrotechnicky idiot), je to vcelku jednoduché zariadenie. Ten súčasný je umiestnený na dvoch policiach v pivnici môjho domu. Fakticky je to priestor medzi dvoma policami, ktorý je zospodu a z bokov izolovaný polystyrénovými doskami a celý je oblepený zrkadlovou fóliou. Spredu sú tiež odnímateľné polystyrénové dosky s nalepenou zrkadlovou fóliou. Svietim tromi päťmetrovými tzv. rastovými led pásmi (predtým som používal 120 cm dlhé 36 W obyčajné žiarivky). Všetko som to kúpil na internete a doma si to poskladal – teda keď som to dokázal ja, dokáže to každý… 

     Samotné výsevy umiestňujem do vzdialenosti asi 15 cm od led pásov. Teplota vzduchu nad výsevmi v kultivátore sa cez deň pohybuje v rozmedzí od 22 do 32 stupňov Celzia, v prípade potreby ju zabezpečujem najlacnejším teplovzdušným ventilátorom so vstavaným termostatom. V noci, keď nesvietim a nekúrim, klesá teplota v kultivátore na cca15-16 stupňov Celzia. Ovplyvňuje ju samozrejme vonkajšia teplota – ak sú silné mrazy, tak je to určite o trochu menej. Toto teplotné rozmedzie doposiaľ vyhovovalo všetkému kaktusovo-sukulentnému, čo som tam kedy vysial.

     Osvetlenie kultivátora mám prepojené cez jednoduchý časový spínač (dá sa kúpiť v každom elektre), ktorý je nastavený na dvanásť hodín svetla a dvanásť hodín tmy.

     Umiestnením misiek s výsevmi pod ledky (prípadne pod žiarivky) je samotný výsev semienok ukončený, a tak sa môže začať ďalšie dobrodružstvo – vypestovanie malých semenáčikov až do ich dospelosti. Ale to už je iný príbeh…